Nedávno uvidela svetlo sveta kniha Johna Akopova a Igora Bondarenka „Zločin bez pokánia“. Táto kniha je venovaná jednej z najtragickejších stránok v histórii arménskeho ľudu – vyhladzovaniu detí počas Genocídy roku 1915. Každý národ vie, že stratením dospievajúcej generácie stráca budúcnosť. Turecká vláda Mladoturkov snívala o zbavení budúcnosti arménskeho ľudu zničením detí. Našťastie sa im to nepodarilo. V tom strašnom období však zomreli tisíce nevinných arménskych detí.
Ešte v roku 2015 bola vydaná kniha Johna Akopova a Igora Bondarenka „Genocída arménskeho národa“. Táto kniha vtedy urobila veľký dojem na čitateľov. Hovorí sa v nej o strašných skúškach, ktoré arménski obyvatelia utrpeli počas Genocídy roku 1915 v Osmanskej ríši.
Tragický osud arménskeho ľudu je možné vystopovať na príklade osudu rodičov Johna Akopova.
Otec Johna Surenoviča Akopova, Suren Sedrakovič Akopov (Rašmadžian) sa narodil v západnom Arménsku v meste Kars (teraz je to územie Turecka). Počas genocídy tureckí vojaci ubodali bajonetmi jeho desať bratov a sestier! On sám sa zázračne zachránil – podarilo sa mu utiecť na stanicu k ustupujúcim ruským jednotkám. Rodičia malého Surena nevedeli o osude svojho syna. Zobrali na ruky zranenú ale akoby zázrakom zachránenú sestru Chosrov (Asiu) a tiež utiekli na stanicu hľadať záchranu u ruských vojakov. Tam náhodou stretli svojho syna. Začal sa tvrdý život tulákov. S ustupujúcimi ruskými jednotkami sa Suren so svojimi rodičmi a sestrou dostali k Jerevanu. Strach z Turkov bol obrovský. A rodina Akopovcov (Rašmadžian) sa rozhodla utiecť do Ruska, aby hľadala ochranu u spoluveriacich – kresťanov. Určitú dobu žili v meste Vladikavkaz (Osetsko). Tam mala arménska cirkev zriadený utečenecký tábor. Aby sa nejako uživili, pracovali arménski utečenci na gazdovstvách bohatých Osetov, zbierali drevo v lese, vymieňali to za veci a jedlo. Zberali bobule a huby. Stručne povedané, hľadali všetko, čo by sa dalo zjesť. V tomto tábore ľudia hromadne zomierali na choroby. Ako prví zomierali starí ľudia a deti. Rodina Akopovcov sa rozhodla presťahovať na Kubáň, do vlasti kozákov, ktorí žili a slúžili v Karskej oblasti. Počas cesty rodinu vykradla skupina lupičov. Dokonca aj tých pár vzácnych vecí, ktoré mali ukryté pod oblečením, si banditi odcudzili. V strediskách pomoci utečencom, ktorých bolo v tom čase veľa po celom Rusku, začali všetkých príbuzných Surena a jeho rodičov volať Akopovcami, a to kvôli ťažkej výslovnosti priezviska Rašmadžian v ruštine. Takto to bolo jednoduchšie. O to ešte jednoduchšie, keďže sa jeden zo Surenových strýkov volal Akop. Možno to je dôvod, prečo ruskí úradníci pomenovali týmto priezviskom Surenových rodičov a jeho príbuzných. V meste Krasnodar, kde sa ocitla rodina Akopovcov, boli pre utečencov usporiadané dočasné miesta pre pobyt. Miestna samospráva, kozáci, arménska pomoc utečencom. Suren začala pracovať v Krasnodarskej garbiarni. Jeho otec Sedrak – na bitúnku. Život sa začal zlepšovať.
Matka Johna Surenoviča, Ľusik, tiež ešte ako dieťa unikla z Osmanskej ríše pred protiarménskymi pogromami. Ľusikinu rodinu zmasakrovali tureckí vojaci v obci Gadži-Nazar neďaleko mesta Alexandropol (teraz Gjumri, Arménsko). Keď mala 5 rokov, utiekla so svojím trojročným bratom a inými dedinčanmi pred Turkami. Po ceste brata stratila. Celý život ho hľadala, ale nikdy ho nenašla. Malá Ľusik sa ocitla v detskom domove, ktorý založili americkí dobrovoľníci. Až do konca svojich dní bola vďačná Američanom za to, že ju zachránili. Na počesť a na pamiatku jedného amerického dobrovoľníka pomenovala svojho syna Johnom.
Je veľmi dojímavé čítať spomienky Johna Akopova na jeho rodičov. Myslím si, že o osude rodiny Akopovcov je možné natočiť film. Nie je potrebné vymýšľať žiaden fiktívny príbeh. Realita je horšia a zaujímavejšia. A ešte, John Surenovich Akopov je úprimne vďačný Rusku. Nakoniec, boli to Rusi, čo zachránili Arménov pred úplným zničením.
J. S. Akopov a I. I. Bondarenko sa rozhodli napísať knihu „Zločin bez pokánia“ a venovať ju požehnanej spomienke Ľusik Sogomovnej Akopovej (Grigorian), ktorá bola zachránená v americkom sirotinci v meste Gjumri, ako aj všetkym nevinným deťom, ktoré zomreli v roku 1915.
Ako autori rozhodne správne uvádzajú, zabíjanie iba pre príslušnosť k určitému národu alebo viere je najzávažnejším zločinom proti ľudskosti. Zabíjanie dorastencov a novonarodených batoliat, ktoré nikdy nedostali šancu spoznať život, je dvojakým zločinom. Toto je barbarský zločin, ktorý nemožno ospravedlniť!
Kniha „Zločin bez pokánia“ je záverečnou časťou autorskej trilógie. Skôr boli uverejnené predchádzajúce knihy: „Genocída arménskeho ľudu“ a „Podľa sily je aj kríž“, venované histórii rusko-arménskych vzťahov.
Súčasné vydanie vychádza z historických dokumentov. Túto prácu by som nazval nielen publicistickou, ale aj výskumnou.
Je dôležité aj to, že autori nielen opisujú utrpenie nevinných arménskych detí, ale sa aj pokúšajú pochopiť korene tejto strašnej tragédie, jej príčiny.
A čo je najdôležitejšie – autori hovoria o tom, ako zabezpečiť, aby sa takéto tragédie už nikdy neopakovali.
Kniha „Zločin bez pokánia“ je v súčasnosti veľmi dôležitá. Myslím si, že by si ju mali pozorne prečítať politici, historici, publicisti a vôbec všetci, ktorí chcú poznať pravú históriu arménskeho ľudu. Som presvedčený, že takáto tragédia by sa už nikdy nemala opakovať. Žiaden národ na Zemi by nemal zažiť hrôzy hromadného vyhladzovania.
Georgij BAGDYKOV