Profesor D. S. Akopov, akademik Medzinárodnej akadémie literárnej dokumentaristiky
Profesor I. I. Bondarenko, prezident Európskej akadémie bezpečnosti a konfliktológie,
prezident Európskeho fondu slovanskej písomnosti a kultúry
24. apríl – Deň pamiatky
obetí genocídy Arménov
Večná pamiatka národa
Dejiny Arménska poznajú veľa udalostí, ktoré určili osud jeho obyvateľov. Jednou z najväčších tragédií 20. storočia je genocída arménskeho národa v Osmanskej ríši. Táto nespochybniteľná skutočnosť však zatiaľ nebola Tureckom oficiálne uznaná.
Medzitým sa genocída stala neoddeliteľnou súčasťou etnického kódu arménskeho národa. Ako oprávnene poznamenáva známy ruský vedec, orientalista, profesor Jevgenij Satanovskij: „Ak sa Arménsko zriekne spomienky na genocídu Arménov, prestane byť Arménskom.“
Jeden z pôvodných a najstarších národov bol podrobený najtvrdšiemu vyhladeniu vo svojom vlastnom domove, vo svojej historickej vlasti. Podľa amerického politológa R. Rummela, počas genocídy v rokoch 1915-1923 zahynulo 2 milióny 102 tisíc Arménov, čo zasadilo smrteľný úder do genofondu arménskeho národa. Anatolská civilizácia bola vymazaná z povrchu zemského.
Arméni stratili 9/10 svojho národného územia, boli vyhnaní zo 66 miest a asi 2 500 dedín. Približne 800 tisíc z nich sa stalo nútenými utečencami. Predtým, ešte pred začiatkom rozsiahlych zverstiev, iba v období rokov 1894 až 1896 bolo podľa rôznych odhadov zmasakrovaných 300 až 400 tisíc Arménov. Jedinou ich vinou bola národná príslušnosť. Dôsledkom genocídy, ktorá nasledovala o dve desaťročia neskôr, bolo aj to, že pracovitý a mierumilovný arménsky ľud stratil duchovné a kultúrne hodnoty nahromadené po tisícročia, ktoré mali nielen národný, ale aj svetový význam a ktoré si privlastnil turecký štát a jeho obyvateľstvo. 
Desiatky tisíc domov, 2 500 kresťanských kostolov, 1 500 škôl a gymnázií bolo vyrabovaných, spálených a zničených. Arméni boli zbavení duchovného dedičstva. Vzácne knihy, ikony, krížové kamene chačkary si privlastnil turecký štát a všetci tí, ktorí pomáhali, inšpirovali vykonávateľov k spáchaniu tohto ťažkého zločinu.
Celý národ tiež utrpel strašnú psychologickú traumu. Stratil svoj životný priestor, možnosť komunikovať so svojou rodnou prírodou, národnými symbolmi, atď. Dôsledky tejto traumy sa budú prejavovať aj v nasledujúcich storočiach.
Jednou z najtragickejších stránok je zámerné a neospravedlniteľné brutálne vyvražďovanie desaťtisícov arménskych detí, ich násilná islamizácia. 150 tisíc detí sa stalo sirotami. Vládcovia Osmanskej ríše si boli dobre vedomí toho, že zbavením Arménov mladšej generácie pripravujú o budúcnosť celý národ.
Uskutočnenie úplného vyhladenia arménskeho národu umožnilo vyriešiť aj ďalšiu geopolitickú úlohu, ktorá bola pre tureckých nacionalistov mimoriadne dôležitá: uvoľniť cesty do Veľkého Túránu od Arménov hlásiacich sa ku kresťanstvu a tak zjednotiť všetké turkické národy do jednej ríše.
Genocída organizovaná v Osmanskej ríši je hanebnou stránkou svetových dejín. Ako správne poznamenáva politológ z USA, profesor Todd Lefko, je skutočne tragické, že len máloktorí lídri veľmocí zdvihli hlas odsudzujúci vrahov. Pre mnohých boli okamžité výhody silnejšie ako morálne imperatívy.
Určitú právnu, morálnu a politickú zodpovednosť za arménsku genocídu nesie aj Nemecko, ktoré bolo spojencom Turecka v prvej svetovej vojne. Boli to v podstate nemeckí poradcovia, ktorí navrhli Turkom plán deportácie arménskeho obyvateľstva a vybudovania novej ríše východným smerom, ak by sa vzdali nároku na európske územia. Nepriateľský postoj Nemecka k arménskemu národu bol podmienený predovšetkým jeho rusofíliou, a priateľským prístupom k severnému susedovi – Rusku.
Tragickú úlohu v osude arménskeho národa v tom čase zohralo aj boľševické Rusko. Boľševici svojou zahraničnou politikou, najmä rozhodnutiami Moskovskej (marec 1921) a Karskej (október 1921) dohody, prispeli k odmietnutiu rozhodnutí Sèvreskej zmluvy (1920) o arménskej otázke tak medzinárodným spoločenstvom, ako aj nimi kontrolovanou vládou Arménska. Boľševikov, ktorí blúznili o svetovej revolúcii a slepo verili tureckým „revolucionárom“, poskytli Turecku ako „dar“ časť Arménskej republiky – Karskú oblasť, ďalšie územia, ktoré boli predtým súčasťou Ruskej ríše.
Nedostatok patričného a včasného odsúdenia a potrestania za spáchaný trestný čin v mnohých ohľadoch vyvolal a naďalej vyvoláva jeho recidívy. Rakúsky spisovateľ Franz Werfel veril, že holokaust páchaný nacistami je odplatou civilizovanej Európy za to, že si „nevšimla“ arménsku genocídu na začiatku 20. storočia.
Problém genocídy nie je minulosťou a z času na čas dáva o sebe vedieť. Sú to tragédie spojené s kultúrnou revolúciou a vyhladzovaním vlastného obyvateľstva v Číne v rokoch 1966 až1976 a v Kambodži za vlády Červených Kmérov v rokoch 1975 až 1979; genocída v Rwande v roku 1994, keď bolo zabitých až 1 milión ľudí z kmeňa Tutsiov. Smutný zoznam sa nekončí len vymenovaním týchto udalostí.
Skutok arménskej genocídy spáchaný osmanskou vládou je dokázateľný, uznaný a potvrdený výpoveďami očitých svedkov, archívnymi dokumentmi, zákonmi, rezolúciami a rozhodnutiami mnohých krajín a medzinárodných organizácií.
Arméni nepovažujú turecký národ za svojho nepriateľa. Problém je v obnovení spravodlivosti a v odsúdení závažného zločinu, ktorý spáchala Osmanská ríša.
Hlavnou prekážkou na ceste eliminácie následkov genocídy Arménov zostáva stanovisko Turecka, najmä jeho neochota odsúdiť temné stránky vlastnej histórie a činiť pokánie za zverstvá svojich predkov.
Otec tureckého národa Mustafa Kemal, ktorý vystúpil pred najvyšším súdom v Istanbule dňa 27. januára 1919, uviedol okrem iného to, že „nehorázne a nepredstaviteľné zločiny“ spáchané na arménskom ľude „sú v dejinách ľudstva bezprecedentnou skutočnosťou...“ Jeho odsudzujúce slová nachádzajú odozvu v modernej tureckej spoločnosti. Čoraz viac predstaviteľov inteligencie sa obracia k téme prvej genocídy dvadsiateho storočia. Mená ako Taner Akcam, Asli Aydıntasbas, Zulfü Livaneli a ďalšie sa v súčasnom Turecku spájajú s uznaním genocídy arménskeho ľudu Osmanskou ríšou.
Postoj arménskeho národa je jasne vyjadrený v Celoarménskej deklarácii pri príležitosti 100. výročia arménskej genocídy. Bod č. 9 tohto mimoriadne dôležitého dokumentu pre budúcnosť oboch národov hovorí v mene všetkých Arménov o tom, že arménsky ľud, ktorý prešiel hrôzami genocídy, „vyjadruje nádej, že uznanie a odsúdenie arménskej genocídy Tureckou republikou sa stane dôležitým východiskovým bodom pre proces zmierenia arménskeho a tureckého národa.“